Štátne učebné materiály za milióny eur využívala počas koronakrízy len pätina učiteľov – Denník N


Oceňovaný stredoškolský učiteľ Jozef Beňuška hovorí, že keby neučil z digitálnej učebnice, ktorú sám napísal, sedel by počas koronakrízy za počítačom 12 hodín. Za vlastným a nie školským počítačom – podobne ako tri štvrtiny slovenských učiteľov. Ukázal to prieskum, ktorý realizovala Nadácia Dionýza Ilkoviča, v ktorej je členom správnej rady. Jozef Benuška osobne odovzdal výsledky prieskumu aj do rúk ministra školstva Branislava Gröhlinga.

Aký polrok máte za sebou?

Učím už naozaj dobrých pár desiatok rokov a nikdy som nepredpokladal, že takýto školský polrok zažijem. Bol oveľa náročnejší ako všetky pred ním. Hlavným dôvodom bola online výuka, na ktorú neboli učitelia z 90 percent vôbec pripravovaní a pripravení. Bol som jedným z nich, počas bežnej výučby som takéto technológie takmer vôbec nevyužíval. Učitelia aj školy boli pripravení na digitálne vzdelávanie, no nie ako na úplnú náhradu bežného vyučovania.

Aké bolo učenie online?

Na našej škole roky používame softvér EduPage. Myslím, že ho používa väčšina slovenských škôl, nielen gymnázií. Slúžil nám na zapisovanie učiva, absencie, známok a tak ďalej. Keď prišla koronakríza, začali sme ho používať aj na komunikáciu so žiakmi, zadávanie a kontrolu úloh a zapisovanie hodnotenia. Všetky aktivity, ktoré učiteľ so žiakmi robí, sú tam veľmi prehľadne archivované.

Ako rýchlo ste na tento systém nabehli?

Trvalo to asi dva týždne. V Nadácii Dionýza Ilkoviča, ktorá sa venuje podpore mimoškolskej činnosti v prírodných vedách a v ktorej som členom správnej rady, sme robili prieskum medzi učiteľmi prírodných vied. Z 570 respondentov 77 % uviedlo, že funkčne dokázali  online vyučovanie rozbehnúť do dvoch týždňov.

Veľa učiteľov učilo žiakov pomocou skupinového videohovoru. Umožňuje to aj EduPage?

Neumožňuje. S kolegami z celého Slovenska sme vo facebookových skupinách veľa diskutovali o tom, akú platformu používať, aby sa to zjednotilo, aby si žiaci nemuseli inštalovať 5 aplikácií, ale nakoniec si každý pedagóg aj tak vybral niečo vlastné.

Odkiaľ ste mali informácie ako sa odrazu preorientovať na online výučbu?

Na každej škole sú učitelia informatiky, ktorí sú v týchto veciach popredu pred ostatnými. U nás kolega asi týždeň po začiatku krízy zorganizoval svoju prvú online hodinu cez videohovor prostredníctvom platformy Webex, dal nám možnosť sa tam pripojiť a sledovať ako pracuje so žiakmi. Neskôr dokonca pomáhali aj žiaci. Tí zdatnejší robili pre ostatných online kurz ako s komunikačnými aplikáciami pracovať.

Pomoc od žiakov, radenie sa s kolegami na Facebooku… pomohlo vám nejako aj ministerstvo?

V spolupráci viacerých mimovládnych organizácií, expertov, ministerstva školstva a Štátneho pedagogického ústavu vznikol portál „Učíme na diaľku“ ako nástroj oficiálnej komunikácie počas prerušeného vyučovania na školách v čase epidémie koronavírusu. Bol to dobrý krok.

Využili ste tieto informácie?

So záujmom som si pozrel prehľad zdrojov vzdelávacích materiálov pre môj predmet – fyziku. Myslím si, že prehľad učiteľom veľmi pomohol a mohli sa rozhodnúť, čo pri svojej online výuke využijú. Ja osobne som využíval zdroje, ktoré už mi predtým boli známe a boli uvedené aj v tomto prehľade.

Je náročné učiť online?

Pre online výuku je potrebné mať vzdelávacie materiály pripravené v digitálnej forme. Už pred rokmi som spracoval digitálne vzdelávacie materiály, ktoré sa volajú Digitálna učebnica fyziky. Ide o viac digitálnych materiálov, ktoré obsahujú výukové prezentácie v rozsahu učiva fyziky základnej školy a strednej školy. Súčasťou učebníc je pomerne veľké množstvo návodov na experimentálne aktivity a testov. Dávam ju k dispozícii žiakom, učím podľa nej. Hneď v začiatku koronakrízy ma oslovili z národného programu  IT Akadémia, či by som tieto materiály nemohol sprístupniť aj ostatným kolegom fyzikárom a aj žiakom. To som aj urobil, takže učitelia fyziky a aj deti mali doma k dispozícii komplexný súbor online materiálov.

Ak by ste nemali pripravené žiadne materiály, koľko by trvala príprava na online hodinu v porovnaní s bežnou vyučovacou hodinou v škole?

Určite aj oveľa viac, teda pokojne dve, tri hodiny. Časom sa človeku ten proces zautomatizuje, ale určite by to bolo časovo náročné. Mám kolegov, ktorí si sadli ráno o ôsmej za počítač, chystali materiály, opravovali úlohy od žiakov, do toho učili a skončili večer o ôsmej. To nebolo, že hodinka dve a mám voľno.

Takže vaši kolegovia, ktorí nemali vopred vypracované online materiály naozaj sedeli dvanásť hodín pri počítači, aby to zodpovedne zvládli?

Znova sa vrátim k prieskumu, ktorý sme realizovali v Nadácii Dionýza Ilkoviča. Pýtali sme sa aj na to, aké materiály učitelia pri online výuke využívali. Respondenti boli učitelia matematiky, fyziky, informatiky a chémie, spolu 570 ľudí.  90 % uviedlo, že si vytváralo obsah samo. A to nehovoríme o jednej hodine. Bol to veľký súbor materiálov, ktorý museli nejako rozumne uložiť, žiakom z toho vybrať úlohy… Jednoducho 90 % učiteľov bolo odkázaných samo na seba. Len 22% z nich uviedlo, že používalo materiály, ktoré pred niekoľkým rokmi za ťažké milióny (5,7 miliónov eur v roku 2012 pozn. red.) kúpil štát. Volajú sa Planéta vedomostí a mali by slúžiť práve v takýchto časoch. Otázkou je, prečo to tak nie je, na to však už musí odpovedať niekto iný.

Videli ste fyzikálne materiály na webe Planéta vedomostí?

Ja som bol kedysi jeden z posudzovateľov tých materiálov. Mali sme sa vyjadriť ku kvalite obsahu predtým ako sa to malo kupovať.

Aké bolo vaše vyjadrenie?

To je debata na iný článok. Ale v skratke, mali sme pripomienky aj odporúčania, čo sa s tým dá urobiť, aby materiály boli užitočné pre učiteľov, ale o tie pripomienky nikto nemal záujem. Prevládli asi záujmy a tlak iných skupín.

Ako by podľa vás mali vyzerať digitálne materiály pre učiteľov, aby boli funkčné?

Pre všetkých by ich mali pripraviť vybraní slovenskí učitelia. Som presvedčený, že tu máme veľa šikovných ľudí, ktorí by dokázali takúto veľkú databázu spraviť, len by nesmela byť chaotická, muselo by to mať nejakého koordinátora, ktorý by to zjednotil. Myslím si, že by to v najbližšej budúcnosti mala byť priorita.

Ale asi nie v rámci úväzku, ktorý učitelia už majú.

Pred voľbami, ešte keď nebolo jasné, ako dopadnú, mal nejaký potenciálny minister školstva nápad, ktorý sa mi úžasne páčil. Navrhoval, aby učiteľ, ktorý už má čosi odrobené a venuje sa inováciám a novým formám výučby, mohol mať ročný sabatikal, teda ročné voľno od vyučovania. Počas toho by chodil na hodiny kolegov po školách a ukazoval by im ako inovatívne a experimentálne sa dá učiť.

Alebo by vytváral napríklad takéto materiály, ktoré by potom ostatní mohli používať. Takéto materiály totiž musia vyrábať ľudia, ktorí majú skúsenosti s tým, ako ich na hodine použiť. To nemôže urobiť niekto, kto v živote nestál pred žiakmi.

Takže planéta vedomostí to nespĺňa?

Skúste si to vyhľadať na internete a prečítajte si, aké sa na to objavujú reakcie.

Dotknime sa ešte toho prieskumu. Týkal sa online vyučovania počas koronakrízy medzi stovkami učiteľov prírodovedných predmetov. Čo z neho vás najviac zarazilo?

Bola tam otázka, ako učitelia riešili technické zabezpečenie. Väčšinou učili z domu, keďže školy boli zavreté. 77 % respondentov v prieskume uviedlo, že používalo vlastné vybavenie. Žiadne také, že by mal možnosť zobrať si zo školy pracovný notebook s kamerou.

Navyše pri vysvetľovaní v škole učiteľ píše na tabuľu. Potrebuje to, samozrejme, robiť aj na online hodine, ale to sa v predmetoch ako matematika, fyzika, chémia, kde je veľa vzorcov, nedá robiť myšou. Existujú však takzvané digitálne perá alebo grafické tablety, na ktoré keď špeciálnym perom píšem, objavuje sa mi to na monitore. Školy pred rokmi dostali takéto pomôcky od národného projektu IT Akadémia. Keď som sa o tom vtedy dozvedel, šiel som si ho u nás v škole požičať. A čo som zistil? Že to zariadenie je značky Apple. To jednoducho znamená, že pero a môj počítač dokopy nefungujú. A teraz sa pýtam, kto má doma alebo nebodaj v škole počítač značky Apple, aby to bolo kompatibilné? Počítače Apple sú o dosť drahšie. Takže keď to zhrnieme, tie desiatky, či stovky pier ktoré prišli do škôl, a ktoré vyzerali ako veľmi múdra podpora výuky, boli nepoužiteľné.

Technika, digitálne učebné materiály, chýbalo ešte niečo?

Mne osobne, a mojim žiakom tiež, najviac chýbali fyzikálne experimenty. Žiaci na mojich hodinách neustále experimentujú, pritom si vysvetľujeme fyzikálne javy alebo experiment slúži ako základ výpočtovej úlohy. A to sú okamihy, ktoré sa pri online výuke robiť nedali. Tak som začal na svoj facebookový profil, na profil Centra popularizácie fyziky a do skupín Zborovňa či Zavretá škola vešať krátke , ktoré si žiaci môžu urobiť sami doma. Myslím si, že takúto osobnú skúsenosť žiadna online výuka sprostredkovať nemôže.

Takže to je aj odpoveď na otázku, či sa v budúcnosti bude dať stopercentne prejsť na online výučbu?

Myslím si, že gymnazisti by mohli zvládnuť model, že by dva dni študovali sami doma a s učiteľmi by mali online konzultácie a tri dni by chodili fyzicky do školy. Vtedy by robili praktiká, experimenty, aj by sme ich preskúšali. To by podľa mňa šlo.

Čo by to prinieslo?

Boli by samostatnejší, vyžadovala by sa od nich väčšia zodpovednosť a prestali by byť len pasívnymi poslucháčmi, lebo by sa museli na aktivity v škole pripraviť. Mnohí učitelia radi stoja pred tabuľou a vysvetľujú. Ja taký nie som, myslím si, že by mali sami žiaci urobiť niečo pre to, aby sa čosi naučili. Učiteľa by mali ako pomocníka s ktorým by sa mohli kedykoľvek spojiť a poradiť.

Ako ste počas koronakrízy učili vy?

Väčšinou som nerobil klasickú online hodinu, pri ktorej by sme všetci sedeli pri počítačoch so zapnutými kamerami. To bolo iba pri zložitejších témach. Inak som žiakom sprístupnil online materiály a povedal som im: „Toto si preštudujte, tu sú animácie, tie si pozrite, tu je test, ten si urobte. Ak máte nejaký problém, nech sa páči, spojte sa so mnou a porozprávame sa.“ V každom zadaní som uviedol „V prípade potreby píšte, telefonujte, mailujte, alebo webexujte.“ Povedal by som, že to boli online konzultácie k tomu, čo sa mali doma naučiť.

Zvládali takýto systém a fungovalo to?

Áno, jasné, že áno. Sú to žiaci, ktorí majú 16 až 18 rokov, nie sú to deti zo základnej školy. Niektorým stačil len email, niektorí mi zavolali cez videohovor, videli sme sa, rozprávali… takže, áno, fungovalo to.

Niekto by možno mohol namietať, že ste sa z učenia uliali, keď ste to nechali na žiakoch samých.

Ide o model takzvanej obrátenej výučby. Znamená to, že aktivity, ktoré žiaci bežne vykonávajú na kontaktnej výučbe robia individuálne doma a aktivity, ktoré predtým robili doma sa presúvajú do triedy. V praxi to vyzerá tak, že žiaci si samostatne naštudujú nejakú tému, pričom ale platí, že musia mať kvalitné študijné materiály, a potom pri riešení zadaných aktivít konzultujú s vyučujúcim.

Aby to fungovalo, žiaci doma musia mať prístup na internet, kvalitné podklady a čas kontaktnej výučby sa musí využívať zmysluplne.

Čo si odnášate z celej tejto skúsenosti?

Že budem v budúcnosti tento spôsob práce a komunikácie so žiakmi viac využívať. Doteraz som to nerobil, spoliehal som sa na klasickú hodinu, ale teraz, keď vidím, aké možnosti a prostriedky máme, tak si ich určite prenesiem aj do ďalšej výuky.

Ako na tento spôsob reagovali žiaci?

Mám pocit, že to väčšine vyhovovalo. Jasné, že mám aj takých žiakov, ktorí pri komunikácii na diaľku nereagovali vôbec, ale to je skupina, ktorá väčšinou nereaguje ani v škole. U ostatných mi stačilo sledovať spätnú väzbu v tom, čo mali spraviť. Ako úlohu urobia, ako ju pošlú, čo všetko tam je. Je vidieť ich prístup k tomu, čo tvoria.

Takýmto spôsobom ste ich aj skúšali?

Súčasťou digitálnych materiálov, ktoré som pripravil, je na každú hodinu aj test s nakombinovanými rôznymi typmi úloh. Niekde majú žiaci vybrať správnu odpoveď, niekde doplniť kľúčové slová alebo vyriešiť výpočtovú úlohu. Cez EduPage mi žiaci tieto úlohy posielali spať.

Iná forma skúšania a hodnotenia bola napríklad spracovať úvahu na tému „Prínos objavu elektromagnetickej indukcie pre život človeka“.

Nepodvádzali?

Verím, že dnešní žiaci sú kreatívni, ale nikdy mi neprišlo 10 identických odpovedí. A to ani vtedy, keď mali na riešenie niekoľko dní a mohli sa medzi sebou radiť a rozprávať.

Žiakov ste teda známkovali podľa odovzdanej práce?

Áno, ale pri záverečnej klasifikácii som zohľadnil aj ochotu spolupracovať a zodpovednosť pri plnení zadaných úloh.

Sú vysvedčenia z tohto polroka relevantné? Nedostávajú ich žiaci len pro forma?

V tomto období sme mali jednu obrovskú príležitosť, ktorú sme, žiaľ, prepásli. Teda nie my ako učitelia, ale zodpovední úradníci na Ministerstve školstva.

Pred časom som dostal otázku „Ako by sa mali žiaci hodnotiť?“ na ktorú som odpovedal: Niekedy snívam, že by som so žiakmi robil fyzikálne experimenty, z nich by si robili zápisy, bavili by sme sa o riešených problémoch a v januári by som ich otestoval čo si pamätajú. Hodnotil nie známkami, ale slovami – zvládol si to super, alebo zvládol si, aj keď nie úplne super, nezvládol si, žiaľ. Stačili by tri stupne. Takúto možnosť koncoročného hodnotenia by určite privítalo veľa učiteľov a prestali by sme „chlievikovať“ žiakov od 1 až 5. Škoda, že práve teraz nám túto možnosť Ministerstvo školstva nedalo.

Možnosť nominovať učiteľa na Cenu Dionýza Ilkoviča odštartovala už po štvrtý raz. Nominovať pedagóga prírodovedného predmetu za jeho rozvoj mimoškolskej činnosti môžete tu.

Tento rok však Nadácia Dionýza Ilkoviča udelí aj špeciálnu cenu pedagógovi, ktorý najlepšie zvládol online výučbu a pomohol s ňou aj kolegom. Ak takého poznáte, dajte o ňom vedieť Nadácii tu.

Prebiehala online aj nejaká mimoškolská činnosť?

Vôbec. Za normálnych okolností, keď sa pripravujú napríklad na Stredoškolskú odbornú činnosť, zostávajú v škole popoludní a pracujú s meracími prístrojmi, robia experimenty. Školy však boli zavreté a žiaci takéto možnosti doma, samozrejme, nemajú.

Napriek tomu sa táto súťaž uskutočnila až do celoštátneho kola, ale porota teda len vyhodnotila prezentácie, súťaž však bola bez prítomnosti žiakov a ich obhajoby. Niektoré olympiády a viaceré ďalšie súťaže sa zrušili úplne.

Nadácia Dionýza Ilkoviča, v ktorej správnej rade ste členom, udeľuje Cenu Dionýza Ilkoviča. Tá je určená pedagógom, ktorí sa v mimoriadnej miere venujú žiakom v mimoškolskej činnosti z prírodovedných predmetov. Tento rok budete jednorazovo odovzdávať cenu aj učiteľovi, ktorý dobre zvládol učenie online. Aký by mal byť ten laureát?

Nemáme šancu vidieť učiteľov učiť online, ani vidieť čo napríklad učitelia urobili pre kolegov. Poviem však jeden príklad. Som členom facebookových skupín ako Zavretá škola alebo Zborovňa, kde sa po celé mesiace viedla úžasná živá komunikácia medzi učiteľmi navzájom a aj medzi nimi a rodičmi. Mnohí učitelia tam dávali svoje materiály, sprístupňovali ich, aby pomohli ostatným.

Videl som tam jedného kolegu, učiteľa matematiky, ktorý nakrúcal jednoduché videá. V zábere bol papier, na ktorom riešil nejaký príklad, zároveň to komentoval a vysvetľoval. Vyriešil, podčiarkol, trvalo to možno niekoľko minút, ale bola to veľká pomoc. Takýchto videí totiž nakrútil desiatky. Tento človek mal podľa mňa veľký prínos pre online výuku. Klobúk dolu. Od učiteľov, ktorí sa zapojili do už spomínaného prieskumu Nadácie Dionýza Ilkoviča však máme desiatky podobných tipov a nebude ľahké vybrať.

Prečo nadácia oceňuje iba učiteľov prírodných vied?

Založila ju IT spoločnosť PosAm, ktorá si uvedomuje, že na Slovensku v tejto oblasti chýbajú odborníci. Cena Dionýza Ilkoviča je pre učiteľov, ktorí svojich múdrych žiakov doviedli k úspechom v súťažiach, často na medzinárodnej úrovni. Všetko to je mimoškolská činnosť, ktorá nie je súčasťou bežnej výuky, takže sa jej učitelia venujú popoludní, po víkendoch. Za to, že sú ochotní to robiť, sa im chceme poďakovať.

Máme jednu kolegyňu z Trenčína, volá sa Zdenka Baxová. Učiteľka fyziky, ale zároveň nadšená astronomička. A o nej napríklad viem, že trávi hodiny a hodiny so svojou partiou nadšencov pre astronómiu, poobedia, po večeroch, po nociach. Toto je práca, ktorá zo strany školy nie je nijako ohodnotená. Aj keby mala dostať len tri eurá na hodinu, ak by všetky tie hodiny, ktoré žiakom venuje spočítala, vyšla by suma, ktorú škola nemá.

Niekto si musí uvedomiť, že táto práca s talentovanými žiakmi je naozaj záslužná obeta obrovského množstva osobného voľného času. Všimne si to niekto? Áno, práve naša nadácia.

Sú dnes prírodné vedy na školách v kríze?

Áno. Poviem príklad. Ak chceme pritiahnuť žiakov k fyzike, musíme s nimi robiť experimenty. Množstvo prieskumov aj výskumov ukazuje, že to žiakov na fyzike najviac zaujíma. Otázka je, aké máme v súčasnosti na gymnáziách možnosti. Povedzme, že mám v triede 30 žiakov, ktorí budú rozdelení do dvojíc. Takže potrebujem 15 sád pomôcok. Toľko pomôcok nemáme a časovo sa to s takým počtom tiež robiť nedá.

Potrebovali by sme, aby sme mali niektoré hodiny delené. So štrnástimi žiakmi na hodine v siedmich skupinách je to už o niečom inom. Lenže napriek tomu, že je v štátnom vzdelávacom programe napísané, že máme žiakov vzdelávať bádateľsky a experimentálne, zároveň nám ten istý štátny program dovoľuje deliť jednu jedinú hodinu počas celého gymnaziálneho štúdia.

Takže problémom je legislatíva a aj to, že chýbajú peniaze na vybavenie. Správne tomu rozumiem?

Áno. Množstvo projektov bolo v uplynulých rokoch zameraných na digitalizáciu škôl. Školy majú nakúpené počítače, notebooky, všetko možné. Lenže ja na to, aby som mohol s deťmi robiť fyziku potrebujem trebárs silomer. Na to ale žiadne projekty neboli, takže viem o školách, na ktorých používajú 40 rokov staré pomôcky, pretože na nové jednoducho nemajú. A aj takéto bežné pomôcky sú dosť drahé. To sa nedá kúpiť z bežného rozpočtu školy.

Koľko stojí silomer?

Jeden silomer nejakých 15 eur. A pozor, silomery sú rôznych rozsahov, keď chcem dačo merať potrebujem 3 rozsahy, čiže, dajme tomu 50 eur na jednu trojicu. A mám 7 skupín žiakov. 50 krát 7, to je 350 eur. Pozor, len na silomer. Taká smiešna malá vecička s pružinkou.

Ale keďže nemáte delené hodiny a v triede je povedzme 30 žiakov, ktorí pracujú v dvojiciach, vychádza to 15 dvojíc krát tri silomery krát 15 eur za jeden, takže 675 eur.

A to je iba jedna smiešna položka, asi najlacnejšia, ktorú som povedal.

V jednom staršom rozhovore na teraz.sk ste načrtli začarovaný kruh. Žiakov fyzika nebaví, lebo sa na nej nerobia experimenty, tie sa ale nedajú robiť vo veľkých skupinách, na menšie sa triedy pre nariadenie ministerstva nemôžu deliť. Okrem toho je problém s pomôckami, chýbajú učitelia a učí sa z učebníc, ktoré podľa vás nie sú napísané dobre. Ako z toho von?

Treba vytvoriť kvalitnú databázu digitálnych materiálov pre učiteľov. To je úloha ministerstva školstva. Treba učiť experimentálnou formou, aby to väčšinu žiakov bavilo. To však nemôže rozhodnúť učiteľ ani riaditeľ, to musí prísť zhora a musia sa na to vytvoriť podmienky.

A tí chýbajúci učitelia?

Tí nie sú. A nebudú. Posledných desať, možno pätnásť rokov vychádza zo škôl na Slovensku veľmi málo absolventov učiteľstva fyziky. O toto štúdium nie je záujem a dokonca aj tí, ktorí absolvujú, nejdú do školstva, lebo sú technicky zdatní a idú robiť čokoľvek iné. Keď dá riaditeľ výzvu „hľadám učiteľa fyziky“, tak ho nenájde. Existuje veľa základných škôl, kde fyzikárov vôbec nemajú. Takže fyziku učia dejepisári alebo telocvikári. Samozrejme, že kvalita je potom zlá. Na tento problém upozorňujeme s kolegami už roky.

Viackrát sme spomenuli, že v škole aj počas online vyučovania používate svoju digitálnu učebnicu fyziky, ktorú ste už dávnejšie pripravili. Prečo neučíte z bežných učebníc?

Pri poslednej školskej reforme sa výrazne menil obsah a forma vzdelávania. Bolo treba vytvoriť nové učebnice, staré nezodpovedali novo definovanému obsahu vzdelávania.  Autori učebníc mali možno pol roka na to, aby napísali nové. Sú to veľmi šikovní a múdri ľudia, ale každý súdny autor mi dá za pravdu, že za pol roka sa kvalitná učebnica napísať nedá. Termín sa ale musel dodržať, aby sa stihli vytlačiť a dodať do škôl. Rozhodol som sa preto napísať vlastné učebnice presne podľa štátneho vzdelávacieho programu. Postupne som chystal materiály, dával som ich žiakom, ukázal som ich kolegom, dostával som spätnú väzbu a všetko upravoval. Takýmto spôsobom jeden diel vznikal rok. Toto je to, čo chýba štátnym učebniciam. Čas a spätná väzba pri ich tvorbe.

Ako na tieto problémy reaguje ministerstvo?

Pán minister, ktorého máme teraz, je vo funkcii veľmi krátko, aby sa začal venovať takýmto veciam. On naozaj potreboval riešiť veci ohľadom koronakrízy, ako robiť maturity alebo prijímačky.  Ale verím, že témy, o ktorých dnes hovoríme sa dostanú do uší aj jemu, že mu o tom učitelia budú hovoriť.

Mali by sme sa teda pozrieť, prečo veci lepšie nepripravila predošlá ministerka?

To by sme museli hodnotiť aj všetkých, ktorí tam boli roky predtým. Treba sa dívať dopredu.

Založili ste Centrum popularizácie fyziky pri Gymnáziu Viliama Paulinyho-Tótha v Martine. Prečo a na čo slúži?

Založil som ho s kolegom Ivanom Šabom. Sme takí dvaja nadšenci do fyzikálnych experimentov. Keď sme videli, že experimenty sa na školách veľmi nerealizujú, povedali sme si, že ponúkneme školám možnosť, aby prišli k nám, že my ich pre nich urobíme. Z elektriny, z mechaniky, z optiky, z čoho si povedia. Toto bol náš cieľ na začiatku, v roku 2006. Okolitým školám sme rozposlali ponuku a oni prejavili záujem a prišli. Veselou a interaktívnou formou sme im všeličo poukazovali a postupne sa nám ozývali školy z čoraz vzdialenejších regiónov, dokonca aj z Česka. Takto to funguje už 14 rokov, máme ročnú návštevnosť okolo päťtisíc žiakov. Za posledných pár rokov si nás všimol aj náš zriaďovateľ, Žilinský samosprávny kraj, vďaka čomu mám teraz upravený úväzok a mám na tieto aktivity viac času.

Možno za zmienku stojí ešte jedna vec. Kolega, s ktorým na tom pracujem má 82 rokov, ja mám 61, takže náš vekový priemer je 70. To hovorím len preto, lebo veľakrát čítam na Facebooku vyjadrenia, aby starí učitelia zo školstva odišli a nechali priestor mladým. Môžem povedať, že budem veľmi rád, keď sa objaví nejaký mladý fyzikár, ktorému sa budú na hodiny chodiť pozerať tisícky žiakov a ja pôjdem nadšene do dôchodku.

Koľko mladých fyzikárov učí podobným štýlom ako vy alebo sa venuje mimoškolskej činnosti aj takto experimentálne ako vy?

To sú dve rôzne myšlienky. Koľko mladých fyzikárov  ̶  takže pozor, mladí fyzikári neexistujú. Učiteľa fyziky do 35 rokov by ste museli hľadať ako ihlu v kope sena, poznám takého jedného. A k tomu, koľkí učia experimentálne… Aj iní kolegovia idú v našich šľapajach, chcú takéto niečo robiť, len na to nemajú podmienky.

V rámci Gymnázia Viliama Paulinyho-Tótha v Martine robíme pre učiteľov fyziky seminár, ktorý sa volá Vanovičove dni a trvá už 44 rokov. Raz za rok sa na trojdňovom seminári stretnú učitelia fyziky základných a stredných škôl a spoločne debatujeme ako učiť, ukazujeme im experimenty, ktoré môžu použiť. Čiže vlastne suplujeme činnosť štátnych centier, ktoré by mali vzdelávať učiteľov fyziky ako pekne a múdro učiť, my to robíme v rámci školy.

Jozef Beňuška je učiteľom fyziky na Gymnáziu Viliama Paulinyho-Tótha v Martine. Popularizuje prírodovedné vzdelávanie formou fyzikálnych experimentov. Je autorom Digitálnej učebnice fyziky pre základné školy a stredné školy, alternatívnych učebníc fyziky pre gymnáziá a stredné odborné školy. Je laureátom ceny Európskej fyzikálnej spoločnosti pre učiteľa strednej školy za rok 2017.

Je spoluzakladateľom Centra popularizácie fyziky pri Gymnáziu Viliama Paulinyho-Tótha v Martine. Organizuje Vanovičove dni, celoslovenský seminár pre učiteľov fyziky základných a stredných škôl. Je členom správnej rady Nadácie Dionýza Ilkoviča.

 





Zdrojový link